Ráno 21. septembra vstávam zavčasu, bežecký/turistický koncert s názvom P100 má začiatok už o 07:00. V Nitre pri kruháči sa rozdajú fialové pásky, aby boli platiaci účastníci ľahko identifikovateľní, do šatne sa odložia prebytočné veci a môže sa začať. Hoci vystupujú len dve kapely, očakáva sa, že akcia sa natiahne do neskorých nočných hodín.
Terén vhodný na bežky alebo bicykel je samozrejme ideálny aj pre bežcov a preto som sa rozhodol otestovať jednu z množstva turistických trás v Javorníkoch osobne. A keďže modrá značka (až na krátky úsek značený červenou), ktorá začína v Turzovke a končí v Budatíne pri Žiline vedie skoro popred náš dom, dlho som neváhal s výberom.
V rámci seriálu spoznávania hrebeňoviek slovenských pohorí som sa rozhodol pokračovať Bielymi Karpatami. Hrebeň je tradične označený červenou turistickou značkou a ponúka prevýšenie skoro 2000 metrov na niečo viac ako 60 kilometroch, začína v Myjave a končí v Trenčíne.
Hrebeň Oravskej Magury rozdeľuje Oravu na dve časti. Južná časť sa označuje ako dolná Orava, severná a juhovýchodná časť ako horná Orava. Hrebene Oravskej Magury majú typický hôľny reliéf, porastený trávou a v hojnej miere čučoriedím. Les siaha až na hrebene, ktorými vedú turistické značkové chodníky. Červená značka vedúca týmto pohorím začína v Trstenej a končí v Zázrivej, prechádza cez 2/3 pohoria a má dĺžku skoro 50 kilometrov .
Červená značka, ktorá sa tiahne cez celé pohorie Považského Inovca z Hlohovca do Mníchovej Lehoty má 71 kilometrov s prevýšením skoro 2800 metrov. Keď vynecháme Inovecké predhorie, ktoré sme spoznali už minulý rok, keď sme absolvovali s Ajči približne 30 kilometrový pochod z Hlohovca do Piešťan, zostáva skoro 50 kilometrová trasa s 2000 metrovým prevýšením. A to je ideálna vzdialenosť pre beh, ktorý som dlhšie plánoval už minulý rok, ale zrealizoval až tento rok 1. apríla.
Keďže tohtoročný december bol chudobný na snehové zrážky a lyže zostávajú nedotknuté v pivnici, realizujem sa aspoň bežecky, tentokrát v okolí Bratislavy. Malé Karpaty mám už z väčšej časti pochodené a pomaly začína byť problém nájsť trať, ktorá by bola pre mňa aspoň z časti nová.
Cez Súľovské vrchy z obce Považská Teplá vedie 33 kilometrov dlhá, červeno značená turistická trasa až do Žiliny. Príjemná vzdialenosť s nie veľkými prevýšeniami ju predurčuje pre bežecký tréning. Orietačne je bezproblémová a opakované stúpania a klesania dobre preveria kondíciu.
Štefánikovú magistrálu ako časť Cesty hrdinov SNP medzi Brezovou pod Bradlom a Devínom poznám dokonale, jediný neznámy úsek pre mňa zostávala časť medzi Brezovou a Smolenicami. Pohľad do mapy prezradí, že sa jedná o 30 kilometrový úsek, bohužial bez možnosti dopravy späť do Jablonice kde plánujem nechať auto a tak musím predĺžiť trať o Záruby a Plavecký Peter, čo výrazne sťažuje celú trasu, keďže mení vzdialenosť na 42 kilometrov a prevýšenie na 1500 metrov.
Jednoznačný bežecký vrchol roka. Turistami takmer opustená časť Malej Fatry, ktorá ponúka neopakovateľnú atmosféru divokej prírody, kde zásah človeka takmer nespozorujete. Tak ako väčšina i ja som z tohto malebného pohoria poznal iba Kľak a Martinské hole, zvyšok bol pre mňa neznámy a tajomný. Až do nedávna.
Tento rok som si dal predsavzatie, že zapracujem na svojej vytrvalosti a to najmä dlhšími behmi po horách, ideálne hrebeňovkami okolo 40 kilometrov. V okolí Žiliny ich mám k dispozícii hneď niekoľko, ako prvá mi padla do oka Kysucká vrchovina. Trasa začína v Krásne nad Kysucou, celý čas je značená červenou turistickou značkou a po takmer 43 kilometroch končí v Budatíne.
