Tatranská šelma ultra 2019

Tento rok zaviedli chlapci spod Tatier novinku a registrácia na Tatranskú šelmu prvý krát neprebiehala štýlom “kto prv príde”, ale pekne spravdlivo sa 100 šťastlivcov vybralo podľa dosiahnutých časov v predchádzajúcej sezóne a ďalších 100 šťastlivcov sa vyžrebovalo. Neviem cez ktoré sito prepadla moja prihláška, každopádne sa na mňa usmialo šťastie a do kalendára som si mohol zaznačiť na sobotu 17. augusta “long run”. Spôsob výberu a relatívne veľký záujem spôsobili, že som pocítil záväzok, nie len sa zúčastniť, ale pokúsiť sa aj o dobrý výsledok. Začiatkom apríla som rozbehol zatiaľ svoj najsvedomitejší tréning. Zranenia sa mi vyhýbali, čas ani chuť dreť neodišli a podarilo sa mi postupným navyšovaním objemu, dostať až na solidných 110 km týždenne. To že som tréning nepodcenil potvrdili dobré výsledky na pretekoch zo začiatku sezóny, hlavne 4. miesto v Nízkych Tatrách mi dodalo sebavedomie. Z plného tréningu som sa umiestnil na peknom piatom mieste aj na Kordíckom extréme a tak som logicky začal mať vysoké očakávania aj pred Šelmou. Dva týždne pred pretekom som pomaly začal uberať z objemu a pripravovať logistický plán.

Profil trate s občerstvovačkami

Celá trasa má niečo málo cez 51 kilometrov a sú na nej 4 občerstvovačky, Štrbské pleso na 9-tom kilometri (iba voda), Sliezsky dom na 24-tom kilometri, Hrebienok na 29-tom kilometri (iba voda) a Zelené pleso na 40-tom kilometri. Rozhodol som sa, že väčšinu času budem bežať s pol litrom vody, kedže vzdialenosti medzi občerstvovačkami sú malé. Jedine na úsek medzi Hrebienkom a Zeleným plesom som naplánoval pribrať extra pol liter, keďže som počítal, že tu strávim minimálne hodinu a pol, ak nie viac. S energiou som stavil na 2 carbo gély, jeden pred stúpaním na Skalnaté pleso, druhý potom v závere na Kopské sedlo. K tomu jedna raw tyčinka na Popradskom plese a chleba s masťou a nejaké ovocie na Sliezkom dome, kde som si naplánoval dlhšiu pauzu. Všetko som mal pripravené, posledný týždeň mi zostávalo už len vyklusávať nech úplne nezabudnem na beh a veľa oddychovať. Neodpustil som si ale pravidelný utorkový volejbal, však ten nemôže ublížiť keďže je to bezkontaktný šport. Opäť raz som dokázal prekvapiť samého seba a v zápale hry som si narazil palec tak nešťastne, že mi opuchla polovica chodidla a problém mi robila čo i len chôdza.

Tri dni pred štartom to nevyzerá optimisticky

Vedel som, že to nebude zranenie na dlho, ale do soboty zostávali už iba 3 dni. Každým dňom bola síce noha lepšia a v piatok som už skoro necítil žiadnu bolesť, nebol som si ale istý, ako chodidlo zareaguje na takú veľkú záťaž. Večer nastal ťažký moment rozhodovania sa, či to risknúť a pokúsiť sa prebehnúť Tatranskú magistrálu alebo prijať fakt, že tento rok to nevyšlo a ísť na prechádzku okolo Štrbského plesa. Nakoniec vyhrala bojovnosť a chuť vyskúšať to, hovorím si že v najhoršom prípade odstúpim na Štrbskom plese. Napriek nepriaznivým okolnostiam som samozrejme neubral z ambícií a chcel sa v ideálnom prípade pokúsiť o čas medzi 6:15 – 6:30, B limit som si stanovil na 7 hodín, čo by stále bol uspokojivý výsledok.

Ranný štart na Troch studničkách

Ráno pred štartom počas rozcvičky noha poslúcha, žiadnu bolesť necítim, ale preventívne si dám jeden Ibáč od bolesti. Počasie na beh vyšlo parádne, je chladnejšie a pod mrakom. Na prvých štyroch kilometroch sa začína bezmála 400 metrovým stúpaním a tempo rozhodne nie je opatrné. Postupne sa prepadávam dozadu a to sa neflákam, súperi sú ale zjavne dobre pripravení a makajú. Od Jamského plesa sa sklon vyrovná a ja sa snažím chytiť rytmus, ale nedarí sa mi to. Stále som predbiehaný a vôbec nemám pocit, že môžem zrýchliť. Skôr naopak cítim, že idem za dlhodobo udržateľným tempom a obávam sa že sa odpálim. Keď ma predbehne prvá žena spozorniem, nie že by som jej to neprial, ale ženský traťový rekord je nad sedem hodín a tak si nie som istý čo sa so mnou deje. Na Štrbskom plese dávam rýchlu vodu a pokračujem smerom na Popradské. Na magistrále sa to už hemží turistami a ich obiehanie nie je zrovna najpríjemnejšie, hlavne v užších miestach to zaváňa kolíziou. Stále sa ide kudla, darí sa mi držať zubami nechtami s rýchlejším balíkom bežcov už od Heliosu, ešte pri Popradskom som s nimi v kontakte, ale v začiatočnom stúpaní na Ostrvu odpadávam. Vôbec nespomalujú a ja už začínam byť zúfalý. Chalani idú rezko ako keby plánovali do sedla vybehnúť. Našťastie sa po pár metroch situácia normalizuje, tempo sa spomaluje a v strmých úsekoch prechádzajú do chôdze. Skupinka sa trhá a ja odpadlíkov postupne predbieham. V sedle sa už cítim fajn, dostávam sa do rytmu a cestou na Sliezky dom si ešte polepším o pár priečok. Som niekde okolo 15-teho miesta, beží sa mi dobre i keď terén je extrémne náročný na psychiku. Neustále sa treba sústrediť na chodník pred sebou a premýšlať o každom kroku, akákoľvek zaváhanie je ihneď potrestané zakopnutím, ako sa neraz presvedčím.

Popri Štrbskom plese ako víchor

Na občerstvovačku dobieham v pohode, štartové pole sa už roztrhalo a každý si beží svoj vlastný pretek. Podľa plánu udriem malý chlebík a polku pomaranča, dotankujem vodu a pokračujem na Hrebienok. Pod vyhliadkou sa omylom skoro vydávam hore po modrej na Slavkovský – to by som bol asi prvý čo skombinoval vertical a ultra do jedného dňa. Za Hrebienkom začína prvá väčšia výzva a treba sa zmobilizovať. Nasleduje náročný výbeh na Svišťovku s prevýšením okolo 800 metrov, pričom za sebou už mám slušných 30 kilákov. Chytám menšiu krízu, ale to som aj očakával, preto je v týchto miestach v pláne gél, po ktorom siahnem v stúpaní od Rainerovej chaty. Už dlhšiu dobu mi dýcha na chrbát jeden zo súperov a aj keď sa snažím nepoľaviť, nakoniec ma predbehne ešte pred Zamkovského chatou. Potom mi ale zašlape gél, nohy sa rozbehnú a na Skalnaté pleso vybieham ľahko a popri tom si polepšujem o 2 priečky. Nebolo to ale zadarmo, za hvezdárňou v traverze na Svišťovku, kde sa sklon zmierni a beh by mal byť zase bezstarostný sa nečakane dostávam do útlmu a namiesto zrýchlenia spomaľujem. Navyše ma zahalila hustá hmla, čo celkový pocit beznádeje iba umocňuje. Motkám sa po chodníku a nedokážem sa prinútiť k poriadnemu behu, v myšlienkach premýšlam o tom aké by to bolo vzdať a nemusieť sa ďalej trápiť. Chcel by som dobiť energiu raw tyčinkou, ale nedokážem ju do seba dostať. Našťastie sa na Svišťovke trhá oblačnosť, vykukne slniečko a ja sa trochu psychicky vzchopím pri pohľade na chatu v doline. Nasledovný strmý zbeh idem opatrne bez náboja a tak sa prepadávam o niekoľko miest.

Cestou zo Svišťovky som sa trápil

Na Zelenom plese trochu oddychujem a dopĺňam energiu, dávam si hlavne veľa cukru vo forme Coca Coly. Ten mi pomáha, dostávam sa späť do pohody a v dobrom tempe vybieham na Biele pleso, kde dávam druhý gél, aby ma preniesol cez záverečné strmé stúpanie do Kopského sedla. Ide sa mi zase dobre a kríza vyzerá byť zažehnaná. Aj by som vládal trochu pridať, ale pre zmenu prichádzajú kŕče do lýtok a to ma značne limituje. Cieľ je našťastie už blízko a tak si udržujem pozitívnu náladu, verím že trápenie už nebude dlho trvať. Medzi Kopským a Širokým sedlom dostávam informáciu, že som na 16-tom mieste. Pred sebou vidím 2 súperov, odhadujem to tak na 5 minút, za mnou nevidím nikoho. Na nejaké predbiehanie však vôbec nemyslím, chcem sa hlavne v pohode dostať do cieľa. Posledným úsekom je strmý zbeh Monkovou dolinou do Ždiaru. Snažím sa ho ísť na hrane, ale kŕče a celkové vyčerpanie ma nepustia do ničoho výnimočného. V záverečných dvoch kilometroch ma predbiehajú dvaja pretekári, nemám chuť a vlaste ani šancu na nich zareagovať, idú dobre. V cieľovej rovinke na rozlúčku chytám taký kŕč do stehna, že musím na pár sekúnd zastaviť a rozmasírovať ho. Potom našťastie poľaví a ja pretínam cieľovú pásku s časom 6:45:35 na slušnom 18. mieste. Chcel som síce viac, ale vzhľadom na priebeh preteku musím byť spokojný. Zlomila ma kríza na Svišťovke a zbeh na Zelené pleso, kde som odhadom stratil zbytočných 5-10 minút. Mimochodom prvá žena (Marcela Vašínová) spravila traťový rekorod a časom 6:30 vylepšila ten starý skoro o trištvrte hodinu.

V cieli v Ždiari po 6 hodinách a 45 minútach

Za podporu ďakujem celému realizačnému tímu KMB, menovite Ajči (klubový lekár), tatino (tréner) a mamina (výživový poradca a motivátor).

You may also like...

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *