Tatranská šelma ultra 2019
Tento rok zaviedli chlapci spod Tatier novinku a registrácia na Tatranskú šelmu prvý krát neprebiehala štýlom “kto prv príde”, ale pekne spravdlivo sa 100 šťastlivcov vybralo podľa dosiahnutých časov v predchádzajúcej sezóne a ďalších 100 šťastlivcov sa vyžrebovalo. Neviem cez ktoré sito prepadla moja prihláška, každopádne sa na mňa usmialo šťastie a do kalendára som si mohol zaznačiť na sobotu 17. augusta “long run”. Spôsob výberu a relatívne veľký záujem spôsobili, že som pocítil záväzok, nie len sa zúčastniť, ale pokúsiť sa aj o dobrý výsledok. Začiatkom apríla som rozbehol zatiaľ svoj najsvedomitejší tréning. Zranenia sa mi vyhýbali, čas ani chuť dreť neodišli a podarilo sa mi postupným navyšovaním objemu, dostať až na solidných 110 km týždenne. To že som tréning nepodcenil potvrdili dobré výsledky na pretekoch zo začiatku sezóny, hlavne 4. miesto v Nízkych Tatrách mi dodalo sebavedomie. Z plného tréningu som sa umiestnil na peknom piatom mieste aj na Kordíckom extréme a tak som logicky začal mať vysoké očakávania aj pred Šelmou. Dva týždne pred pretekom som pomaly začal uberať z objemu a pripravovať logistický plán.
Celá trasa má niečo málo cez 51 kilometrov a sú na nej 4 občerstvovačky, Štrbské pleso na 9-tom kilometri (iba voda), Sliezsky dom na 24-tom kilometri, Hrebienok na 29-tom kilometri (iba voda) a Zelené pleso na 40-tom kilometri. Rozhodol som sa, že väčšinu času budem bežať s pol litrom vody, kedže vzdialenosti medzi občerstvovačkami sú malé. Jedine na úsek medzi Hrebienkom a Zeleným plesom som naplánoval pribrať extra pol liter, keďže som počítal, že tu strávim minimálne hodinu a pol, ak nie viac. S energiou som stavil na 2 carbo gély, jeden pred stúpaním na Skalnaté pleso, druhý potom v závere na Kopské sedlo. K tomu jedna raw tyčinka na Popradskom plese a chleba s masťou a nejaké ovocie na Sliezkom dome, kde som si naplánoval dlhšiu pauzu. Všetko som mal pripravené, posledný týždeň mi zostávalo už len vyklusávať nech úplne nezabudnem na beh a veľa oddychovať. Neodpustil som si ale pravidelný utorkový volejbal, však ten nemôže ublížiť keďže je to bezkontaktný šport. Opäť raz som dokázal prekvapiť samého seba a v zápale hry som si narazil palec tak nešťastne, že mi opuchla polovica chodidla a problém mi robila čo i len chôdza.
Vedel som, že to nebude zranenie na dlho, ale do soboty zostávali už iba 3 dni. Každým dňom bola síce noha lepšia a v piatok som už skoro necítil žiadnu bolesť, nebol som si ale istý, ako chodidlo zareaguje na takú veľkú záťaž. Večer nastal ťažký moment rozhodovania sa, či to risknúť a pokúsiť sa prebehnúť Tatranskú magistrálu alebo prijať fakt, že tento rok to nevyšlo a ísť na prechádzku okolo Štrbského plesa. Nakoniec vyhrala bojovnosť a chuť vyskúšať to, hovorím si že v najhoršom prípade odstúpim na Štrbskom plese. Napriek nepriaznivým okolnostiam som samozrejme neubral z ambícií a chcel sa v ideálnom prípade pokúsiť o čas medzi 6:15 – 6:30, B limit som si stanovil na 7 hodín, čo by stále bol uspokojivý výsledok.
Ráno pred štartom počas rozcvičky noha poslúcha, žiadnu bolesť necítim, ale preventívne si dám jeden Ibáč od bolesti. Počasie na beh vyšlo parádne, je chladnejšie a pod mrakom. Na prvých štyroch kilometroch sa začína bezmála 400 metrovým stúpaním a tempo rozhodne nie je opatrné. Postupne sa prepadávam dozadu a to sa neflákam, súperi sú ale zjavne dobre pripravení a makajú. Od Jamského plesa sa sklon vyrovná a ja sa snažím chytiť rytmus, ale nedarí sa mi to. Stále som predbiehaný a vôbec nemám pocit, že môžem zrýchliť. Skôr naopak cítim, že idem za dlhodobo udržateľným tempom a obávam sa že sa odpálim. Keď ma predbehne prvá žena spozorniem, nie že by som jej to neprial, ale ženský traťový rekord je nad sedem hodín a tak si nie som istý čo sa so mnou deje. Na Štrbskom plese dávam rýchlu vodu a pokračujem smerom na Popradské. Na magistrále sa to už hemží turistami a ich obiehanie nie je zrovna najpríjemnejšie, hlavne v užších miestach to zaváňa kolíziou. Stále sa ide kudla, darí sa mi držať zubami nechtami s rýchlejším balíkom bežcov už od Heliosu, ešte pri Popradskom som s nimi v kontakte, ale v začiatočnom stúpaní na Ostrvu odpadávam. Vôbec nespomalujú a ja už začínam byť zúfalý. Chalani idú rezko ako keby plánovali do sedla vybehnúť. Našťastie sa po pár metroch situácia normalizuje, tempo sa spomaluje a v strmých úsekoch prechádzajú do chôdze. Skupinka sa trhá a ja odpadlíkov postupne predbieham. V sedle sa už cítim fajn, dostávam sa do rytmu a cestou na Sliezky dom si ešte polepším o pár priečok. Som niekde okolo 15-teho miesta, beží sa mi dobre i keď terén je extrémne náročný na psychiku. Neustále sa treba sústrediť na chodník pred sebou a premýšlať o každom kroku, akákoľvek zaváhanie je ihneď potrestané zakopnutím, ako sa neraz presvedčím.
Na občerstvovačku dobieham v pohode, štartové pole sa už roztrhalo a každý si beží svoj vlastný pretek. Podľa plánu udriem malý chlebík a polku pomaranča, dotankujem vodu a pokračujem na Hrebienok. Pod vyhliadkou sa omylom skoro vydávam hore po modrej na Slavkovský – to by som bol asi prvý čo skombinoval vertical a ultra do jedného dňa. Za Hrebienkom začína prvá väčšia výzva a treba sa zmobilizovať. Nasleduje náročný výbeh na Svišťovku s prevýšením okolo 800 metrov, pričom za sebou už mám slušných 30 kilákov. Chytám menšiu krízu, ale to som aj očakával, preto je v týchto miestach v pláne gél, po ktorom siahnem v stúpaní od Rainerovej chaty. Už dlhšiu dobu mi dýcha na chrbát jeden zo súperov a aj keď sa snažím nepoľaviť, nakoniec ma predbehne ešte pred Zamkovského chatou. Potom mi ale zašlape gél, nohy sa rozbehnú a na Skalnaté pleso vybieham ľahko a popri tom si polepšujem o 2 priečky. Nebolo to ale zadarmo, za hvezdárňou v traverze na Svišťovku, kde sa sklon zmierni a beh by mal byť zase bezstarostný sa nečakane dostávam do útlmu a namiesto zrýchlenia spomaľujem. Navyše ma zahalila hustá hmla, čo celkový pocit beznádeje iba umocňuje. Motkám sa po chodníku a nedokážem sa prinútiť k poriadnemu behu, v myšlienkach premýšlam o tom aké by to bolo vzdať a nemusieť sa ďalej trápiť. Chcel by som dobiť energiu raw tyčinkou, ale nedokážem ju do seba dostať. Našťastie sa na Svišťovke trhá oblačnosť, vykukne slniečko a ja sa trochu psychicky vzchopím pri pohľade na chatu v doline. Nasledovný strmý zbeh idem opatrne bez náboja a tak sa prepadávam o niekoľko miest.
Na Zelenom plese trochu oddychujem a dopĺňam energiu, dávam si hlavne veľa cukru vo forme Coca Coly. Ten mi pomáha, dostávam sa späť do pohody a v dobrom tempe vybieham na Biele pleso, kde dávam druhý gél, aby ma preniesol cez záverečné strmé stúpanie do Kopského sedla. Ide sa mi zase dobre a kríza vyzerá byť zažehnaná. Aj by som vládal trochu pridať, ale pre zmenu prichádzajú kŕče do lýtok a to ma značne limituje. Cieľ je našťastie už blízko a tak si udržujem pozitívnu náladu, verím že trápenie už nebude dlho trvať. Medzi Kopským a Širokým sedlom dostávam informáciu, že som na 16-tom mieste. Pred sebou vidím 2 súperov, odhadujem to tak na 5 minút, za mnou nevidím nikoho. Na nejaké predbiehanie však vôbec nemyslím, chcem sa hlavne v pohode dostať do cieľa. Posledným úsekom je strmý zbeh Monkovou dolinou do Ždiaru. Snažím sa ho ísť na hrane, ale kŕče a celkové vyčerpanie ma nepustia do ničoho výnimočného. V záverečných dvoch kilometroch ma predbiehajú dvaja pretekári, nemám chuť a vlaste ani šancu na nich zareagovať, idú dobre. V cieľovej rovinke na rozlúčku chytám taký kŕč do stehna, že musím na pár sekúnd zastaviť a rozmasírovať ho. Potom našťastie poľaví a ja pretínam cieľovú pásku s časom 6:45:35 na slušnom 18. mieste. Chcel som síce viac, ale vzhľadom na priebeh preteku musím byť spokojný. Zlomila ma kríza na Svišťovke a zbeh na Zelené pleso, kde som odhadom stratil zbytočných 5-10 minút. Mimochodom prvá žena (Marcela Vašínová) spravila traťový rekorod a časom 6:30 vylepšila ten starý skoro o trištvrte hodinu.
Za podporu ďakujem celému realizačnému tímu KMB, menovite Ajči (klubový lekár), tatino (tréner) a mamina (výživový poradca a motivátor).
Recent Comments