Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier

K Nonstopke mám špecifický vzťah, okrem toho, že je to jeden z najstarších horských behov na Slovensku, bol to môj prvý beh kde som opáčil aké to je prebehnúť (viac ako) maratónsku vzdialenosť mimo asfaltu. Minulý rok sa mi podarilo zlomiť magickú hranicu 6 hodín (5:52:01) a pôvodne som sa tento rok ani neplánoval zúčastniť. S behom ale v poslednom čase začal koketovať Peťo a keďže je to chlapec ambiciózny, povedal si, že skúsi Nízke Tatry a ja pre podporu teda pôjdem s ním. Najskôr som si myslel, že iba tréningovo na pohodu, ale výnimočne sa mi posledné tri mesiace podarilo odtrénovať poctivé objemy v dobrej kvalite a tak som zmenil pôvodný plán “iba sa zúčastniť”, za nový a odvážnejší “vylepšiť minuloročné maximum a viac sa priblížiť k času 5:30”.

Ráno v autobuse z Bystrice na Srdiečko prvý krát nejdem sám a na ťažké rozhodovanie ohľadom výbavy a taktiky sme dvaja. Predpoveď hovorí, že bude teplo a jasno a tak otázkou dňa je, koľko vody zobrať, aby sme vyplnili približne 10 kilometrové medzery medzi občerstvovačkami. 0.5l je povinná výbava, nakoniec sa zhodujeme, že to musí stačiť a nebudeme pribaľovať nič naviac. Rozhodovanie nám uľahčuje počasie, po príjazde na Trangošku je Chopok zahalený v mrakoch a tak už viac neváhame. Do bežeckej vesty dávam dopredu k vode aj 2 gély, 2 chlebové tyčinky, ktoré testujem prvý krát ako horúcu novinku a jednu raw tyčinku. Vzadu mám ešte bundu, tiež súčasť povinnej výbavy a kešu oriešky so sušenými brusnicami, keby mi došlo, tak nech si aspoň pošmáknem. Stíhame aj krátky rozklus, ku ktorému neoddeliteľne patrí aj zbavenie sa prebytočnej váhy a sme “ready” na štart. Ideme dopredu, ambície síce nie sú najvyššie, ale všetci vieme ako to chodí na úzkych chodníkoch kde sa nedá predbiehať.

Profil trate

Profil trate: 46 km a okolo 2200 metrov prevýšenia

Chvíľka postávania a konečne prichádza štartovný výstrel, s ktorým vyrážame na 46 kilometrové dobrodružstvo. Začínam svižne ako vždy, snažím sa ale ustrážiť si tepy do 80% maxHR. V strmom závere prechádza vláčik do rýchlej chôdze, nehrotím to a prispôsobujem tempo. Prvá občerstvovačka je zavčasu, mnohí tu ani nezastavujú, ja si dávam čaj na hydratáciu. Minulý rok som si spočítal, že na občerstvovačkách som strávil cez 10 minút, tento rok to jednoznačne musí odsýpať rýchlejšie. Za Štefáničkou sa tempo stupňuje, na Chopok je celkom bežateľný terén okrem pár strmších výšvihov. Pomaly sa prepracovávam dopredu, ale stále sa držím na uzde a dávam si pozor na tepy. Na 9-tom kilometri je opäť občerstvovačka, kde dopĺňam vodu vo fľaši do plnky a zjem aj kúsok nektarinky a banánu v čokoláde. Pôvodne som myslel, že je to marcipánová tyčinka, tak som zostal chvíľu sklamaný.

Tento rok som strávil na občerstvovačkách iba 2 minúty

Za Chopkom začínajú tiahle klesania, ktoré striedajú krátke a strmé stúpania. V zbehoch to púšťam naplno a v disciplíne, kde som bol v minulosti predbiehaný sa mi teraz výnimočne darí a poskakujem o niekoľko miest dopredu. V stúpaní na Kotliská natlačím prvý chlebík, aby som nemal prázdne brucho. Čakal som, že ho dám viac z chuti, ale v záťaži to proste nejde. Držím si slušné tempo a za Chabencom začínam pomaly vyzerať Ďurkovú. Slnko skoro stále pečie, našťastie fúka silný bočný vietor, takže podmienka je znesiteľná. Na Ďurkovej dopĺňam opäť vodu, beriem magnezko, ktoré zajem pomarančovou štvrťkou a drem ďalej. Ako správny matador viem, že v týchto miestach sa začína pretek a treba zabrať. Mierne stúpania stále bežím, do kroku prechádzam len v tých strmších. S predbiehaním to už nie je také ružové, štartové pole sa roztiahlo po celom hrebeni. Keď sa pozerám pred seba, vidím iba mravčekov, príliš malých na to, aby som vôbec uvažoval nad tým, že ich dobehnem. Primárne sa aj tak sústredím na čas, či budem 25. alebo 31. neriešim, hlavne nech je to pod 5:45:00. Podľa medzičasu na Latiborskej holi to vyzerá ešte lepšie ako som dúfal, pohybujem sa niekde okolo 5:30 a nabitý pozitívnou energiou bežím na Skalku. Súperov poblíž nevidím ani pred sebou ani za sebou. Za Skalkou stretám pri trati fanklub v náladičke, ktorý mi len tak mimochodom oznamuje, že som na ôsmom mieste. Trošku to so mnou zamáva, predsalen nie som zvyknutý na jednociferné čísla, keď sa hovorí o mojom umiestnení. Začínam byť v strese a trochu kalkulovať, do cieľa je ale ešte ďaleko a taktizovanie nemá význam.

Za Chopkom to treba rozbaliť

V stúpaní na Chochulu začínajú perné chvíľky. Vietor ustal a začína byť nepríjemné teplo, navyše aj voda sa pomaly míňa. Znova sa donútim zjesť chlebík a ako tak prežúvam v strmom stúpaní dobieham po dlhom čase pretekára pred sebou. Predbehol som ho ešte pod Košariskom, úspech oslavujem aj prvým gélom nech ma trošku naštartuje. Zabral v pravý čas a v záverečnom stúpaní z Malej Chochule na Veľkú sa cítim pri sile. Na občerstovačke navyše dobieham ďaľšieho pretekára. Vodu si tu nedopĺňam, aj keď som už na dne. Jednak jej tu je málo a do Hiadeľského sedla je to “čo by kameňom dohodil”. Trochu sa iba napijem vody, vezmem magnézium a dám si aj glg Coly. Do úst beriem obligátny pomaranč a rozbieham sa naháňať nešťastníka predo mnou. Vyzerá, že má dosť, lebo ho dobieham ešte pred Prašivou. Začínam veriť, že do prvej desiatky to bude stačiť aj keď ma postihne nejaká kríza v závere. V zbehu z Prašivej prichádza ďalší pozitívny impulz, míňam turistov, ktorí mi oznamujú, že: “pretekár predo mnou je iba kúsok”. Síce tomu moc neverím, keďže na hrebeni som videl minimálne kilometer pred seba a nikto tam nebol, podvedome ale pridávam a najťažší zbeh preteku idem na hrane. Až do Hiadeľského sedla som ale nikoho nevidel a na občerstvovačke som tiež sám. Dopĺňam vodu doplna, opláchnem sa vo vedre s vodou, dám si vodu aj čaj. Ešte na cestu beriem dva mesiačiky pomaranča a rýchlo bežím v ústrety masakrálnemu stúpaniu na Kozí chrbát, nech nestrácam drahocenné sekundy.

Než vojdem do lesa a stratím sedlo z dohľadu sa ešte poobzerám aký mám náskok, ale nikoho za sebou nevidím. Až po približne minútke počujem, ako vítajú povzbudzovaním pretekára za mnou. Náskok odhadujem na 4 minúty čo nie je zlé, ale začínam mať dosť. Žalúdok už nechce zobrať ani pomaranč, iba čo si vytlačím šťavu do úst. V polovici stúpania dám na silu druhý gél, nech zo seba dostanem na posledných kilometroch všetko. Na vrcholových lúkach Kozieho chrbta zrazu zazriem pred sebou súpera a už som zase v zóne. Hňeď mi prebleskne hlavou, aké by to bolo skončiť piaty. Pri vrcholovom hríbiku je medzi nami menej ako 50 metrov, v nasledovnom klesaní však má navrch. Strašne mi tuhnú priehlavky a v strmom kopci vôbec nemám dynamiku. Bežec sa mi vzdialil asi na 200 metrov a začal stúpať na Hadliarku, kým ja sa ešte trápim v zbehu. V týchto miestach sa napája trať Donovalského polmaratónu, bežci sa pomiešajú a človek už nevie kto je súper a kto nie. Tento rok som tu ale zavčasu a lúky zatiaľ zívajú prázdnotou – sme tu len my dvaja. Pomaly sa lúčim s piatym miestom, v stúpaní ale zase mám pre zmenu navrch ja a začínam sa opäť približovať. Keď už som v tesnom závese, chcem sa chvíľu povoziť za ním a potom sa pokúsiť o trhák. Nie je ale treba robiť drahoty, chalan zastavuje a púšťa ma pred seba. S vedomím, že toto je posledný kopec dávam do toho všetko. Nasledovať už budú hlavne dlhé klesania, tak si chcem urobiť čo najväčší náskok, keď som taký tuhý v zbehoch. Na lúke za Kečkou už som minimálne 300 metrov pred ním a trochu sa ukludňujem. Opäť začínam mať ťažké nohy, myslím iba na občerstvovačku, ktorá je v lese 3 kilometre pred cieľom.

Cieľová rovinka v Donovaloch

Na poslednom občerstvení ma chlapi vítajú optimisticky: “už sa nemusíš ponáhľať, ten pred tebou má nedostihnuteľný náskok.” Vravím im, že to je super, ale ten za mnou ma dobieha. Ešte s nimi srandujem, že keď dobehne, nech mu povedia to čo mne a bude dobre a pokračujem. Našťastie pre mňa, záverečné klesania nie sú až také strmé a dokážem ich napriek bolesti v nohách bežať relatívne rýchlo. Keď sa ocitám na asflatke v Donovaloch nesústredím sa na svoje tempo, ale už sa iba obzerám za seba s obavami či je niekto za mnou a bude treba zabojovať o umiestnenie. Šťastím bez seba ale široko-ďaleko nikoho nevidím a na poslednom kilometri dokonca môžem zvolniť, už viem že ma nikto nepredbehne. Pri tom strachu o umiestnenie som statil pojem o čase a vôbec nesledoval medzičasy. Keď v cieli vidím na tabuli číslice 05:05:43 vôbec nechápem. Moderátor to zaklincuje oznamom, že som dobehol ako štvrtý a v kategórii do 39 rokov mi patrí tretie miesto. Zaplavuje ma neskutočná radosť a šťastie. Na bedni budem prvý krát a navyše na mojom obľúbenom preteku.

Víťaz mi nadelil skoro hodinu, takže priestor na zlepšenie tu je

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *