Príbehy zo skál oranžovejších ako zrelé pomaranče

Snáď ani neexistuje väčšie klišé ako lezecká dovolenka v Španielsku, no množstvo skalných oblastí, ponuka leteniek a záruka stabilného počasia nepustia a človek sa tam musí vracať opakovane aj keď by už možno rád okúsil niečo iné. Keď už rovnaká krajina, tak aspoň iná oblasť a túto jar sme zablúdili na Costa Blancu, pobrežie južne od Valencie.

Z Bratislavy sa lieta stále iba do Girony na severe alebo Malagy na juhu, pričom Valencia sa nachádza približne v strede medzi nimi. Volíme časovo trochu prijateľnejšiu prvú možnosť a v piatok podvečer sa vydávame na 600 kilometrovú púť na juh po Autopiste de la Mediterránia. Prenajatá Pandička to zvláda na výbornú a do našeho dočasného španielskeho domova nás bezpečne dováža v predstihu. Ako starí harcovníci dávame prednosť pohodliu a útočisko nachádzame v krásnom dome na vidieku v blízkosti mestečka Gandia. Hostitelia nám hneď pri prvom zoznámení, po tom ako sa dozvedia, že sme prišli najmä liezť, nadšene rozprávajú o perfektnej skale hneď za domom, pričom ukazujú niekam do tmy. Keďže nevidím poriadne ani na Ajči, len si pomyslím, že to bude určite nejaký starý kameňolom a radšej si idem ľahnúť bez nejakých očakávaní.

Ráno na domčeku

Gandia

I couldn’t be more wrong a my máme hneď pred dverami jednu z top oblastí celej Costa Blanci. Čaká tu na nás okolo 200 ciest v prvotriednom vápenci, jednoduchý prístup a slniečko vyhrievajúce skaly od neskoršieho rána až do večera. Už z diaľky púta pozornosť hlavne jeho centrálna časť, známa tiež ako sektor “Vici”, ktorej dominujú vytrvalostné asi 30 metrové cesty v miernom záklone. Krásne technické lajny, začiatok po dierach v previsnutej oranžovej skale kde pekne natečie, prechádza plynule v záverečnej tretinke do kolmičky v ostrom sivom vápne. Čistá radosť z lezenia, nie je tam cesty, ktorú by som neodporúčal. Obchádzať rozhodne netreba ani susedný sektor “Fundició”, ktorý okrem rozlezovej kolmej steny s ľahšími cestami okolo 6a ponúka aj jaskynku s previsnutým lezením po ciagloch v slušnom záklone v obtiažnosti od 6b vyššie. Opäť nemôžem inak iba pochváliť, či už platne alebo dach, samé skvosty.

Ajči po dolezení “Nació” (6b+), sektor Vici

Salem

Salem stíhame navštíviť iba jeden krát, hoci pozornosti by si zaslúžil určite viac. Skaly sa nachádzaju hneď za dedinkou pri ceste respektíve nad ňou, orientované sú na juh i na sever, takže sa lezie za teplých aj chladnejších podmienok. Nechávame sa zlákať na 30 metrové línie v slnečnom sektore “Sol i Bon Temps”, kde nám okrem hlučného stáda kôz, nerobí spoločnosť nik. Ešteže dali o sebe vedieť, chvíľu som si myslel, že Ajči zabudla použiť dezodorant. Vytrvalosť tu hrá prím a ak má človek trochu sily do previsu, v nástupových zakláňačkách určite neľutuje. Okrem rozliezacej “Las mollas de rigio” (6a), ktorá má prvých 10 metrov v štýle lego skladačky, tu nie je škaredej cesty. Spomínať budem najmä na životný onsajt “Super novi”, pri ktorom chýbalo už iba video, ktoré by ho zachytilo. Ta energia, technika a nasadenie sa mohli púšťať na metodických víkendoch Jamesu. [Poznámka Ajči] Stačilo by aj audio, ktoré by mohli predávať ako soundtrack k Sharmovým filmom.

Salem a sektor “Sol i Bon Temps”

Reconco

Aby si na chuť prišiel aj platňový špecialista Ajči, zatúlali sme sa na jeden deň do vzdialenejších končín, do oka nám padla oblasť Reconco. Tvorí ju menšia, asi 40 metrov vysoká vápencová platňa, ktorá nemá zľutovanie a ponúka výhradne vytrvalostné technické lezenie po nohách. Lýtka dostanú výdatne zabrať a ranný beh by som pred návštevou tejto oblasti určite vynechal. Trošku nás zaskočila obtiažnosť prvej rozliezačky “Canal” za 6a a tak sme si najmä zo začiatku moc nevyskakovali a do každej cesty nastupovali pekne s rešpektom a pokorou. Tie s pár prelezmi pomaličky opadli, našťastie nás na zem vrátil neúspech v krásnej ale ťažkej “La Perla del Caribe” (6c), inak by sme si nebodaj začali o sebe myslieť, že už vieme liezť.

Ajči zápasí s cestou “Canal” (6a) , oblasť “Reconco”

Bellús

Poslednou oblasťou, ktorú sme na Coasta Blance stihli navštíviť bol Bellús, ktorá zahŕňa viaceré skaly roztrúsené v kopcoch po okolí rovnomennej dedinky. Z praktických dôvodov dávame dva krát prednosť tomu najbližšiemu, “Cueva Pechina”, nachádzajúcemu sa v prostredí malebnej doliny v blízkosti riečky. Okolie síce ako z rozprávky, ale skala naopak na prvý pohľad kvalitou pokuľháva za štandardom, na ktorý sme si počas výjazdu zvykli. Cesty iba do 20 metrov a k tomu väčšinou bouldrového chrakteru. Našťastie pre nás im dávame šancu a dobre robíme. Nasledujúce dni sa opakovane presviedčame, že aj na piatich metrov v kolmičke vie pekne natiecť, hlavne keď treba ždímať malé lišty. Cesty kompenzujú svoju kratšiu dĺžku širokou paletou lezeckých pohybov a technických fines, ktoré vyžadujú na úspešný prelez. Okrem kvalitného lezenia, nám oblasť ponúka aj najkrajší moment výjazdu, ako z pera Rosamunde Pilcherovej.

Naliezam do cesty, ktorú sme nemali v sprievodcovi s očakávaním, že to bude niečo ľahšie. Vykľul sa z nej nakoniec celkom zapeklitý boldrík, vyžadujúci si viac pozornosti ako som pôvodne zamýšľal. Zatiaľ čo pokusujem (pustila až tretím) sa cesta zapáčila aj Ajči, ktorá ju začala intenzívne skúšať. Po chvíli je všetko pripravené na prelez, pri ostrom pokuse však nešťastne padá v ľahkom teréne za bouldríkom na ulomenom stupe. Dáva oddych, bandy už ale zostávajú a v ďalšom pokuse nielenže sadá, ale nevládze ani vycvakať expresky. Na druhý deň sa do cesty vracať neplánuje, ale domáci borec s lokálnym sprievodcom, mení jej názor. Cesta sa volá “Taxamán” a je za 6c. Viac nie je treba, pytel treba zvesiť. Nacvakávam teda opäť linku a môže sa začať ďaľšia séria pokusovania. Prvý ešte nevychádza, je treba doladiť program, ale krátky rest a bojovnosť v tom nasledujúcom už stačia na cvaknutie zlaňáku, ktoré znamená prelez najťažšej cesty výjazdu.

Bellús a sektor “Cueva Pechina” v rannom slniečku

Ochutnávka Chulilla

Cestou späť na sever sa na pol dňa zastavujeme v legendami opradenej Chullile. Kaňon je skutočne ohromujúci, ale cítime, že výkonostne to nie je ešte na full návštevu. V sektore “Muro de las Lamentaciones” skúšame dve 6b-čka, hlavne prvé “Yorkshire pudding” je na môj vkus riadne vypečené, keď pri viac ako 30tich metroch lezenia nemalo veľa vaty okolo a v podstate sa nonstop liezlo. Keby to nebol záver výjazdu tak sa nesťažujem, ale takto som toho mal v zlaňáku “plné kecky”. Na poludnie sa presúvame ešte do “Pared de Enfrente”, kde lezieme kratšie “Las roturas”, darí sa dokonca bez odsedu. Opäť celkom prísne alebo sme boli fakt unavení, neviem, ale našťastie hlavné problémy tvorili silové kroky, tak som ešte posledný krát trochu zapučil. Poobede si dávame romantickú prechádzku kaňonom popri riečke a v dedinke rýchle presíčko, ktoré nám znepríjemňuje dážď. A tak balíme a sucho uzatvárame výjazd.

Skvostná Chulilla

Restdeje

Mestečko Gandia stojí za návštevu jedine keď treba nakúpiť inak toho v centre moc neponúka. Bežci ale ocenia priľahlé pláže, ktoré skvele poslúžia na kratšie tréningy. Za výhľadmi sa oplatí navštíviť pohorie Mondúver v okolí dedinky La Drova. Fanúšikovia histórie by nemali obísť stredovekú pevnosť Guadalest, nachádzajúcu sa v peknom prírodnom prostredí nad vodnou nádržou. Výstup na najvyššiu vežu po celý čas sprevádzajú pekné výhľady. Cestou sa oplatí zastávka v prímorskom mestečku Altea s dominatným kostolom, ktorý láka už z diaľky. Hlavným ťahák je samozrejme bez debaty mesto Valencia, kde si každý nájde to svoje. Či už múzeá, pamiatky alebo gastronómia, stráviť by tu bolo možné aj niekoľko dní.

Pohľad na pevnosť Guadalest

Praktické info

Jednoznačnou bibliou na tento výjazd je Costa Blanca od Rockfaxu, sprievodcovi nemáme čo vytknúť, je tu popísaných toľko oblastí, že je z čoho vyberať na niekoľko rokov po sebe. Najlepší čas na návštevu budú zimné mesiace a skorá jar, keďže veľká väčšina sektorov je orientovaných na juh. Fotky sú tradične v galérii, prelezy v denníčku a pytle rozvešané všade po okolí.