Novembrové ošarpané platne

Tohtoročnú absenciu babieho leta sme niesli obzvlášť ťažko, pretože už z augusta sme si prenášali neuskutočnené Tatry a toto bola posledná príležitosť. Po nadojení denníčka v Omiši, sa nám zažiadalo troška turistiky s lanom, októbrovému počasiu však panoval dážď a teploty pod desať stupňov. Začiatkom novembra sme síce mali na predĺžený víkend zajednané ubytko v Lomnnici, ale obyčajne sa v takú ročnú dobu rozhodujeme medzi lyžami a mačkami. Keď som nakoniec pozeral pár dní pred odchodom predpoveď, nechcelo sa mi veriť tomu, čo som tam videl. Oplakané a už aj pochované babie leto vstalo zmŕtvych a nahlásilo príchod. Tak som, aj keď stále s istou dávkou rezervy, pribalil do Tatier miesto lyží lezenie a vytlačené Ošarpance.

Ranná cesta na Popradské pleso

SHMÚ svoje ambiciózne sľuby dodržalo a tak v piatok ráno s Ajči vyrážame plne naložení, cez Popradské a Zlomiskovú dolinu, pod Ošarpance. Keďže sa zotmieva už okolo štvrtej, je to celkom logická voľba. Na viac lezenia by aj tak pri tradičných trojhodinových tatranských prístupoch nebol čas. Plán je celkom jasný, prísť pod stenu okolo jedenástej, nech sa za ten čas skala trošku zohreje, vyliezť po rampu a zlaniť komínom späť na pevú zem. Ako začiatočníci volíme najľahší smer v stene – Plškovu cestu za 6 mínus. Cesta je zo 49. roku, jej autormi sú František Plšek a Václav Zachoval, odchovanci moravského lezenia, mimochodom prvovýstupci legendárnej Hokejky (viac v super článku v Montane …).

Nástup

Na laná sa naväzujeme okolo obeda, keby nefúkal vietor, tak sa dá snáď liezť len v krátkom tričku. Svoj ruksak výnimočne nechávam na nástupe, nech ma zbytočne neobťažuje, Ajči berie jeden menší s vodou, zlaníme v lezečkách. Prvá dĺžka je zahrievacia a sprievodca tvrdí, že nič vážne by sa tam nemalo udiať. Môj zámer, raziť to cestou najmenšieho odporu, mi celkom nevychádza a z obavy, že nebude kde istiť, si to namierim ku kútu, ktorý z diaľky pôsobí neškodne. Na zaistenie je naozaj vhodný, vďačne pohltí niekoľko friendov, ktorými ho nakŕmim, ale na oplátku aj lezenie celkom priťaží a takéto 4ky pamätám snáď len z Mallorky. Napriek drobným problémom som natiahol celých 60 metrov a keď došlo lano, improvizovane som zaštandoval na trávnatej polici v pochybnom odštepe. Onedlho doliezla aj Ajči, trochu sme sa rozkukali a zorientovali a keď už bol smer jasný, nebojácne som vyrazil traverzom už do našej ozajstnej druhej dĺžky. Cez mierny previs, peknými päťkovými krokmi som za chvíľku sedel v nite, ktorý predstavuje začiatok tretej dĺžky.

Ajči na konci druhej dĺžky

Tá začína príjemnou špárkou, ktorá sa však za krátko stráca, našťastie sa z ľava zubí a svojími pozitívnymi chytmi láka, obrovský odštep od ktorého nás ale delí hladká platňa skúpa na stupy. Expozícia a možný pád až na ističa dodávajú delikátnemu lezeniu správne grády. Z kamarátskeho odštepu sa pokračuje už ľahším a jasným terénom na tretí štand, tentokrát dvojborhákový. Štvrtá dĺžka, čo sa týka príťažlivosti a aj náročnosti nezaostáva a dokonca predchádzajúcu prekováva. Kľúčik tvorí oblá špárka pár metrov nad štandom, opäť bez nôh, ale s relatívne dobrým istením. Obtiaže rýchlo pominú a nasleduje dolez za odmenu po fantastických lupeňoch až do obrovského kúta, kde sa nachádza posledný štand (2 borháky). Z neho sa môže pokračovať cez mierne previsnutú špárku priamo na rampu variantom za 6, alebo originál ako sme išli aj my, kúsok vytraverzovať a potom precítiť tradičný tatranský, príjemne vyklápajúci kút, ktorý nás vypľuje na trávnatú rampu, kde cesta končí.

Záver štvrtej dĺžky

Najviac nám dala paradoxne zabrať posledná dĺžka, v traverze sa nám seklo jedno lano a tak som cez pochybnú skobku musel zliezať dole, aby som ho uvoľnil. Mrcha sa potom ale aj tak sekla znova, keď som začal doberať lano na štande. Ajči podala heroický výkon, vytraverzovala celú dĺžku jednou rukou, kým druhou si namotávala na krk zaseknuté lano, ktoré som ja nemohol doberať. Aspoňže sme si smolu na tento deň vyčerpali a komínom Komarnického sme zlanili na jednu šupu bez nejakých incidentov. Nasledoval už len rýchly zbeh na Popradské pleso, kde sme zažali čelovky a pomaly sa vrátili späť do šede každodenného života.

Aj skoré stmievanie má svoje čaro

Topo k ceste na nachádza na svojom tradičnom mieste a to isté platí pre galériu (nie Ganku).

Plškova cesta (6-), Malý Ošarpanec, cca 150 metrov (4+, 5, 6-, 6-, 5+)
Pozitíva: famózne a vyrovnané lezenie; okrem prvého, lepené štandy; jednoduché zlanenie
Negatíva: trochu kratšia, nevedie na vrchol
(c) 2015 Maťči & Ajči