Rumanov štít: Kútmi na SZ vrchol

by Lukas Hlivjak · 19 August, 2015

V stredu večer volám chalanom do táboriska v Bielovodskej, či náhodou zajtra nepotrebujú niečo doniesť. Sú tam celý týždeň, tak niečo určite bude chýbať. Signál je slabý, počujem každé druhé slovo, tak mi radšej Vlado píše sms.“ Peťo išiel dnes domov, bolí ho zub, tak budeme s Miňom do Rumaňáku traja. Všetok matroš máme, treba nám ešte aspoň 5 skôb, veľké čoky, zdrhačku, vločky a ešte nožničky na nechty“. Traja v Rumaňáku, no to bude celkom sranda. Rumanov štít a vlastne celý Kačací múr nám učaroval už dávnejšie. S veľkým rešpektom sme preliezli v lete Ľavý pilier a tým to vlastne začalo. Z jedného dobrodružstva sa stala takmer tradícia, odvtedy tam chodíme skoro každý rok.

Vo štvrtok ráno vystupujem z autobusu v Lysej Poľane. Šľapanie dolinou mi vôbec nevadí, pekné výhľady a žiadni ľudia. V táborisku zhadzujem veci, uvarím kávičku, Vlado s Miňom išli na Orlowského do Galérky, takže mám do večera kopec času. Vyjdem ešte do Ťažkej, chalani sú asi v polovici steny. Obzerám okolie a driemem v Pustej lávke. O deviatej večer vidím ako konečne prichádza do táboriska Vlado s Miňom. Idú z Kačacej, nechali matroš pri plese aby sa nám ráno ľahšie šľapalo. Vlado je bez gatí, iba tak v spoďároch a s ruksakom na chrbte, že také teplo v severe už dlho nezažil. Miňo je zničený, šľachy v predlaktí neposlúchajú, takže zajtra na Rumaňák ostávame dvaja. Balíme na dva dni, nevyužiť takéto počasie by bola škoda. Tajný plán je skúsiť novú líniu v štítovej stene. Prvý deň pod štítovú a druhý deň doliezť na vrchol. Prostredný pilier a Tatarku sme už liezli, tak na prvý deň vyberáme niečo nové. Ostáva nám Koryto alebo ľavý variant Prostredného piliera, uvidíme čo bude krajšie.

O štvrtej ráno vstávame a vyrážame ku Kačaciemu plesu, grgáme po raňajkách a oberáme cestou čučoriedky. Od plesa pozeráme hore do štítovej steny a hodnotíme, že zajtra sa bude vstávať pomerne skoro, severovýchodná stena je osvietená už od pol piatej. Pomaly zľava okolo plesa Kačacím žľabom pod stenu. Čas máme fajn, je niečo po siedmej, slnko sa začína riadne opierať, ak tu bude takto pripekať, s vodou to nebude na dva dni až taká výhra, máme šesť litrov, ale to musí stačiť. Vybaľujeme, naväzujeme, kontrolujeme, rozdeľujeme, balíme a začíname liezť Prostredným pilierom. Plán na dnes je jasný, vyliezť na rampu pod štítovú stenu, skúsiť prvú dĺžku a pod stenou prespať. Ruksak so spacákom, karimatkou, jedlom, bundou, topánkami a vodou je boháča nejaký ťažký. To s týmto mám liezť??? Prvé dve dĺžky ideme v lezkách, vymytú skalu v druhej dĺžke dopĺňa tráva a trávnaté police, ale keď sa už dostávame do koryta, tak sa dĺžky menia na kompaktnú, jednoliatu, vodou vymytú skalu. Lezenie je zatiaľ ľahké, za pohodových III, meníme lezky za boty. Na štandoch nás obletujú motýle, láka ich hlavne naše ružové lano. Inak sme v stene sami, tu sa rady na cesty nestoja.

Koryto je príjemné, chceme ním pokračovať až na rampu. Dĺžky odsýpajú celkom rýchlo až k momentu, keď začína byť koryto kolmé. Naliezam do zamachovaného, mokrého, lokrovitého, fakt hnus kúta. Hoši z 30. rokov minulého storočia píšu “cez previs veľmi ťažko”, to dnes nemôže byť problém. No opak bol pravdou, čo som rýchlo zistil. Vladovi kričím, že do toho určite na sto percent nejdem, kút je celý mokrý, ale skúsim to zprava a určite bez ruksaku. No ja debil som naliezol ešte do väčšieho lokroviska a machoviska, začína to ešte aj riadne ťahať za ruky, síce bez ruksaku, ale už aj bez odvahy. Fajn, hrot, hádžem slučku, Miňovu karabku a zlaňujem dolu k Vladovi na štand. Kašleme na to, pokračujeme ľavým variantom Prostredného piliera, koryto je lepšie na zimu. Cesta hore sa mi zdá s batohom nekonečná, aj keď to boli už len štyri dĺžky. Viac ako polovicu steny máme úspešne za sebou, zhadzujeme ruksaky a o tretej už baštíme sójové rezy a tyčinky pod štítovou stenou. Hlad nie je problém, zaostrím do Vladovej igelitky a vidím, že tam má vifón. Mňam vifón bez vody, iba tak na chrumkanie, neviem sa dočkať lahodnej večere.

Hlavný cieľ nášho dnešného výletu je skúsiť novú cestu v štítovej stene. O tejto línii sme začali básniť už pred dvomi rokmi, keď sme spolu liezli cestu Tatarka-Flejberk. To musíme skúsiť, naštudované knižky, naštudovaný každý možný sprievodcovia, máme to obzreté z leta aj zo zimy, no nič tadiaľ nejde. Najviac zapálený pre túto líniu je Vlado, ten to musí skúsiť aj keby mal iba prsák a jeden čok, on tie nové dĺžky pozná naspamäť. Výrazné kúty od dola až hore, posledné dĺžky vyzerajú na parádne platne. Sme zasýtení a radi by sme pokračovali ďalej, ale v diaľke hrmí búrka, tak čakáme čo sa bude diať. Naskladaní v jaskynke pod štítovou stenou, tu by sme to hádam prečkali bez újmy. Búrka išla niekde na juh, o šiestej sa zas navliekame do lezeckého. Prvá dĺžka začína dva metre vľavo od jaskyne, nemáme to ďaleko. Dvadsať metrový kút končí previsom. Môj prvý dojem bol, že toto voľne nepôjde, ale nahlas to radšej nehovorím. Vlado doliezol kútom pod previs a referuje, že tam je stará skoba s krúžkom. Kút asi zvykne byť mokrý, skoba je prežratá hrdzou. Či to už niekto preliezol alebo odtiaľ zlanil, ťažko povedať. Skoba je ešte v ľahkom, to zlanenie je asi pravdepodobnejšie. Pár lokrov letí do doliny a lezenie pokračuje traverzom doprava popod previs cez mokrú špárku na spoďáky. Vlado sa tam nádejne naskladal, ale s mokrými rukami sadá. Vyzerá to lezitelne, ale celkom ťažko a ešte je to aj mokré. Naše plány liezť voľne sa menia, Vlado prečistil čo sa dalo, hákol previs a zlanil naspäť ku mne. Že býva kút mokrý sme tušili, ale nejako sme to odignorovali. Pred dvomi rokmi tu bolo všetko suché, no ale dnes je dnes. Vo výleze z previsu sme nechali skobku, ráno budeme múdrejší. V stene sa spí úžasne, bivak akurát pre dve osoby už máme pripravený z minula, horšie keď je človek námesačný. Noc je jasná a teplá, nádherný výhľad stojí za dnešnú námahu.

Ráno nás slnko nenechá dlho spať a o siedmej Vlado znova nalieza do prvej dĺžky. Dnes to pôjde voľne. Kút je síce mokrý, ale pekné ráno pridáva optimizmus takže to ísť musí. Dnes pokus číslo jedna. Buď to vyjde alebo dáme tomu V A1, nemáme moc chuti na cvičenie 400 metrov nad zemou. Nezadarilo sa a Vlado v previse sadol do skoby, tak málo chýbalo. Čo už, kričím, že nevadí, že nabudúce to bude suché, aspoň sa máme prečo vrátiť naspäť. Čo je ale pozitívne, Vlado zo špáry vyhodil loker, ktorý sa mu včera nedarilo vydolovať. Kameň veľký ako vajce hrkotal v jedinom chyte čo tam bol. Zrazu je z plytkej mokrej lišty veľké madlo, škoda že sa to nepodarilo včera. Vlado dolieza na prvý štand. Akosi som tušil, čo bude nasledovať. Kričí, že ho mám spustiť, že by ho to zožieralo ďalší rok a o ničom inom by nehovoril, nedal by pokoja. A tak sa aj stalo. Spúšťam Vlada dole a na druhý pokus to vybúchal s prehľadom. Síce iba skalkárske PP, ale zase vyberať istenia z previsu, nato už nebola chuť. Krásnych VII-, prvé metre za V, potom začnú mierne tempá do previsu mokrou špárkou ale už po slušných chytoch. Fajne odistiteľné, jednu skobku sme nechali vo výleze na vylepšenie morálu.

Taktiku, ako ďalej s ruksakmi, sme museli trošku pomeniť a vyťahujeme ich hore na lane. Ďalšia krátka dĺžka smeruje doľava až pod výrazný Obrovský kút, ktorý vidieť už z Kačacej doliny. Kôli tomu tu vlastne sme. Dve hladké platne a krásna 30 metrová puklina medzi nimi. Lezieme priamo hore kútom za VI, strieda sa lezenie z platne do kúta a naopak. Päťkový friend by sa zišiel, ale také veci nenosíme. Kút končí v ľahkom teréne kde zľava prichádza narovnanie Karouška a zprava T. Bernadzikiewicz, B. Chwascinski. Obtiažnosť klesá na príjemných IV. Po dolezení ďalšej dĺžky sa pred nami vynorí obrovská platňa, ktorá vedie šikmo doprava priamo na SZ vrchol Rumanovho štítu. Stredom platne to snáď pôjde, pekné lezenie v pevnej skale, Vlado v strede platne necháva jednu skobu pre lepšiu orientáciu. Už máme celkom dosť, nedostatok vody sa prejavuje, kto by čakal taký úpek v severe. Vidíme ľudí na JV vrchole, ktorí nám mávajú. Už to nemôže byť ďaleko, Vlado štanduje kúsok pod hrebeňom. Posledná dĺžka uhýba do prava po miernej platni pod SZ vrchol, pár posledných výšvihov a hlboký výdych s veľkým úsmevom na vrchole. Podarilo sa.

Počasie je ideálne, nemáme sa kam ponáhľať. Pomaly smerujeme cez Východnú Železnú bránu naspäť na táborisko. Veľká vďaka patrí Miňovi, ktorý nás čakal s pitím a čokoládou v Gerlachovských spádoch a ešte veľká vďaka patrí českej lezkyni Jitke, ktorá sa kúpala polonahá v Ľadovom, fakt ľadovom plese. Poteší na duši, po dvoch náročných, ale zato pekných dňoch v stene.

Popis cesty:

Kútmi na SZ vrchol, VII-, V.German, L.Hlivják, 7-8.8.2015, 7h iba štítová stena, Kačacia dolina, Rumanov štít, SV stena

Línia začína z rampy pod štítovou stenou dva metre vľavo od jaskynky. Prvá dĺžka ide strmým kútom, ktorý je ukončený previsom. Ďalej mierne vľavo do výrazného obrovského kúta a ďalej do kotla medzi vrcholmi. Odtiaľ doprava jednu dĺžku platňou vpravo od komína a ďalej doprava platňovitým kútom priamo na SZ vrchol.

Pekné lezenie v dobrej skale, prvá dĺžka môže byť mokrá. Prvá dĺžka PP ostatné OS. V prvej dĺžke sme nechali skobu a čok, v piatej skobu. Niektoré časti možno lezené skôr, v prvej dĺžke pod previsom je stará skoba s krúžkom.