Spomienky na lezecké začiatky (2009-11)

2009

Pajštún bol aj pre mňa, ako pre väčšinu bratislavských lezcov, miestom prvého kontaktu so skalou. Zo začiatku sme s Peťom poškulovali aj po posprejovaných skalkách v okolí platne pri PKO a skúšali bouldering, keď sa nám už zunoval múrik, ale na lano som sa po prvý krát skutočne naviazal až pod Fábikovou stienkou – samozrejme na topíka. V časoch naších začiatkov sme jednou povinnou návštevou poctili aj Technické sklo, čo je top destinácia pre začínajúcich lezcov, jediným problémom je, že tam človek všetko vylezie za jeden deň a zostanú mu tam 2-3 cesty, kvôli ktorým tam nebude cestovať. Nevyhýbali sme sa ani skalkám v okolí Žiliny, Súľov a Porúbka sa stali našimi víkendovými destináciami. Práve na Súľove som bol prvý krát na skalách vôbec. V tom čase sme ešte nevlastnili lano a tak sme mali požičané klubové dvojičky a istili sme cez kýbel, ktorý sme nevedeli používať. Tuším sme sa nanominovali do Niagari, ktorá nás striasla z prvého istenia. Našťastie bol vtedy sychravý deň a na skalách nebolo veľa ľudí, ktorí by si ťukali na čelo pri pohľade na nás. Na Porúbke sme už boli väčší frajeri a hňeď prvý rok lezenia som poslal do dennáša legendárnu “Športovú” a aj morálovú “Cez dieru” obe na Slnečných. Ajči dokazovala už vo svojich začiatkoch, že odvaha jej nechýba a v Športovej hodila svoju prvú držku. Dali sme aj jedno Priedhorie, ale bola to iba oťukávacia návšteva a odvážili sme sa len na krátke cesty v dolnom sektore.

Ajči to s bezpečnosťou myslela vážne od začiatku

Keďže je Bratislava na skok od Rakúskych oblastí, ocitli sme sa pár krát aj tam. Peilstein ponúka síce prísne lezenie, ale je to dobrá škola techniky lezenia. Naopak Semmering je ideálny pre bušičov z umelých stien. Ja som sa nenašiel ani v jednej skupine a najlepšie som si zaliezol počas letnej dovolenky v Chorvátsku, kde sa započala moja neskonalá láska k Omišskému vápnu. Spolu som tam bol viac krát ako som bol vo väčšine slovenských oblastí. Ajči nadšenie zdieľa so mnou a tak sa pri výbere destinácii nezvykneme hádať.

Čo sa naučíš na bouldrovke musíš použiť aj na skale

2010

Nasledujúci rok pokračoval v podobnom duchu. Na Súľove som v mojom najobľúbenejšom sektore poliezol vyhliadnuté miestne skvosty Hodvábna cesta, Venušino čaro alebo Tahity. Na Porúbke som zase objavil čaro zašitej, ale lezecky peknej Pavučiny a otvoril projekt HORŠ, ktorý odolával až 4 roky. Z netradičných oblastí sme zavítali na Hoblík, nachádzajúci sa oproti Višňovskej jaskyni. Príjemne nás prekvapila kvalita niektorých ciest a charakter vápna. Zo skaliek v okolí Bratislavy sme pomerne často navštevovali Blázna, ja som tam z ťažších ciest preliezol len kratučkú Machovku.

Súľov si vás rýchlo získa

V lete sme opäť dovolenkovali na Balkáne a poriadne sa vybláznili v Omiši. Padli prvé sedmy, večer v krčme dokonca aj dvanástky a opáčili sme aj jednu viacdĺžku, čo bol heroický výkon vzhľadom na augustové teploty. Každopádne sa nám lezenie veľkých stien zapáčilo a pokračovali sme s ním aj v Rakúsku.

Dve viacdĺžky za jeden deň, také nasadenie už nemám

2011

Lezecká aktivita v tomto roku trochu upadla a liezlo sa pomenej, naplno sa behalo a turistikovalo. Dobrou správou pre Bratislavu bolo preistenie Kršlenice, čo sa okamžite prejavilo na návštevnosti. Ani my sme neboli výnimky a strávili tu pekné lezecké okamihy. V lete sme pobehovali po strednom Slovensku a zaliezli sme na Kalamárke na spodných skalách. Vzhľadom na istenie sme do ťažších ako 5kových ciest nešli, ale lezenie sa nám aj tak veľmi páčilo. Nechýbala tradičná návšteva Súľova pod hradom.

Preistené Kršlenické plotny sa stali hitom

Aj keď sa neliezlo doma, celkom sme cestovali po zahraničí. Tradičný Omiš, doplnili rakúske destinácie Peilstein, letná návšteva Wachau kde bolo príliš teplo na prelezenie čohokoľvek ťažšieho a augustový Zillertall, kde zase všetko ťažšie bolo príliš ťažké. Trochu nás bolo vidieť aj vo viacdĺžkach. Z jari sme zapytlili “Betty und Paul” na HoheWande, úspešne sme preliezli “Plattenuephorie” na Nockplatte, nasledovalo fiasko v “Rabennest” v Ziloši, ale oklepali sme sa a uspeli v “Lufthammerovi” v Hochschwabe, aby sme nakoniec opäť zavesili pytel, tentokrát v Totes Gebirge v ceste “Null komma Josef”.

Ach, krásne to boli časy.

Vysvetlivky:
♠ – extreme klassiker, treba vyliezť
♥ – veľmi pekná cesta, tiež treba vyliezť