Lučanská Malá Fatra

Jednoznačný bežecký vrchol roka. Turistami takmer opustená časť Malej Fatry, ktorá ponúka neopakovateľnú atmosféru divokej prírody, kde zásah človeka takmer nespozorujete. Tak ako väčšina i ja som z tohto malebného pohoria poznal iba Kľak a Martinské hole, zvyšok bol pre mňa neznámy a tajomný. Až do nedávna.

Východ slnka na Reváni

Pri pohľade na výškový profil je jasné, že výhodnejšie je vzhľadom na nadmorskú výšku začať vo Fačkovskom sedle, ktoré ušetrí oproti Strečnu na opačnom konci pohoria viac ako 400 výškových metrov. Strečno naviac ponúka v mnohých prípadoch lepšie dopravné spojenie, tak ako v mojom prípade pri ceste späť do Žiliny. Približná vzdialenosť naprieč celým pohorím je 44 kilometrov s prevýšeniami 2400 metrov do kopca a 2860 metrov z kopca. Hrebeň je označený, tak ako to býva dobrým zvykom, červenou turistickou značkou a počas celej trasy nestretnete jedinú chatu s výnimkou Chaty Martinské hole v samom závere. Čo sa týka dostupnosti vody, je na tom hrebeň Lučanskej Fatry dobre, pramene sa nachádzajú vo Vríčanskom sedle, v sedle pod Hnilickou Kýčerou, blízko vrcholu Hornej lúky aj v sedle Prašivé. Ja sa spolieham výhradne na vodu, ktorú si nesiem so sebou v ruksaku, keďže sa často stáva, že horské pramene sú vyschnuté, treba ich dlhšie hľadať alebo schádzať kvôli nim z cesty, čo zbytočne zdržuje.

Pohľad na hrebeň zo Skaliek až po Veľkú lúku

Deň pre mňa začína skoro a už pred šiestou hodinou čakám na autobusovej zastávke na spoj do Prievidze, ktorý ma zavezie do východiskového bodu – Fačkovského sedla. O siedmej sme na mieste a ja z vyhriateho autobusu vystupujem do chladného jesenného rána. Nado mnou sa týči Kľak ešte v šere, častý cieľ mojich výletov, dnes však iba jeden z mnohých vrcholov na mojej ceste naprieč celým hrebeňom. Prechádzam na druhú stranu cesty, posledný krát si nastavujem popruhy na ruksaku, aby ma neobmedzoval v pohybe a pomaly sa rozbieham do kopca. Po krátkom úseku červenej cesty hrdinov SNP ju opúšťam a pokračujem žltou na Reváň a ďalej na Kľak. Striedavo bežím a kráčam, nechcem minúť všetku energiu hňeď v úvode. Na Kľaku som za necelých 35 minút, prichádzam práve včas na veľkolepý východ slnka. Napriek zlej predpovedi počasia to dnes vyzerá na prekrásny deň. Dlho sa nezdržujem a prudkým klesaním pokračujem do Vríčanského sedla a na vrch Skalky, odteraz až do konca už iba po červenej značke. Táto časť hrebeňa je skutočne atraktívna, ponúka nádherné výhľady na všetky svetové strany a keď zbadám v diaľke na obzore obrys Velkej lúky, na chvíľu sa v duchu sám seba pýtam, či som si dnes nenaložil veľa, ale pesimizmus vzápetí zaháňam a svižne pokračujem do sedla Úplaz. Z neho cesta strmo stúpa, nesnažím sa bežať, ale radšej využívam chôdzu na krátke občerstvenie.

Kľak z lúk na Skalkách

Terén je o chvíľu opäť miernejší a tak smelo pokračujem ďalej. Onedlho som v sedle pod Hnilickou Kýčerou a zvedavo pozerám pred seba na nasledovné strmé stúpanie na Hnilickú Kýčeru, ktoré mi udrelo do očí, už pri letmom pohľade na výškový profil trasy. Musím sa priznať, že realita prekonala moje očakávania a v niektorých úsekoch som nebol dokonca schopný ani kráčať a musel som sa často vydýchavať. Po pár minútach nadávania a niekoľkých pošmyknutiach na namrznutej hline, sa úspešne prebojujem až na vrchol a rozhodujem sa pre dlhšiu prestávku. Sadám si pod vrcholový hríbik, fotím a popri tom sa občerstvujem. Vrchol ponúka pekné výhľady najmä smerom na Kľak. Príliš dlho sa nezdržujem, fúka chladný vietor a začína mi byť zima. Na severnej strane svahu je miestami sneh a ľad a tak iba opatrne pokračujem ďalej, nechcem riskovať zranenie. Medzičasom sa okolie zmenilo, pokračuje sa výhradne lesom, väčšinou listnatým, na atraktivite to však behu neuberá, práve naopak. Cez jesenne sfarbené koruny stromov presvitajú slnečné lúče a atmosféru dotvára opadané lístie šuchotajúce pod nohami, krásny bežecký zážitok.

Fatranské lesy na jeseň

Takto to pokračuje až po Hornú lúku, prvý hôľnatý kopec po Hnilickej Kýčere. Som iba na 25. kilometri, ale cítim už únavu a do kopcov prestávam bežať, som rád ak som schopný ich vystúpať rýchlou chôdzou. Na Hornej lúke si dávam ďaľšiu krátku prestávku a pomaly sa poberám na Veterné a Veľkú lúku, ktoré už vidím pred sebou. Viem, že odtiaľ to už bude pohoda a terén väčšinou dole kopcom. Na Veľkej lúke ani nezastavujem, nie je dôvod, jednak to tu je škaredé, preľudnené a aj počasie sa začalo kaziť a tak rovno pokračujem na Minčol. Tu posledný krát krátko oddychujem, už bez občerstvenia, ktoré sa minulo a na jeden záťah zbieham až do Strečna. Mám toho akurát dosť, obloha sa definitívne zatiahla a tak som rád, že už to mám za sebou. Výsledny čas 7 hodín a 16 minút ani z ďaleka neodpovedá tomu, v ktorý som tajne dúfal, ale to je spôsobené najmä tým, že pred behom bývam prehnaný optimista. Na záver ešte výškový profil zo stránky hiking.sk :