Rozlúčka so snehom v Malej Fatre

V týždni udreli na Slovensko mínusové teploty, na severe vraj aj trochu prisnežilo a ako bonus hlásia na víkend slnečné počasie. Neváhame a ideme sa rozlúčiť so sezónou do Malej Fatry. Plán je jasný – z Párnice po modrej na Osnicu a tou istou cestou späť. Prvé vytriezvenie prichádza niekde v okolí Martina pri pohľade na okolité vrchy, snehu v nižších polohách je žalostne málo. Našťastie som s tým tak trochu počítal a za jazdy meníme plán a parkujem v lyžiarskom stredisku Malá Lučivná – na zjazdovke je snehu o čosi viac. Ďaľší škrt cez rozpočet nám robia zabudnuté pásy, ktoré zostali neplánovane doma. Nič to, vyzúvame lyžiarky, sadáme do auta a o 2 hodiny sme späť, tentokrát aj s pásmi. Škoda len, že je už niečo po jedenástej.

strungovy_prislop2

Skusmo opáčim, že či nejdeme hore lanovkou keď už sme sa toľko zdržali, môžeme to použiť ako výhovorku. Ajči je však proti, vraj nemôžeme pošpiniť skialpovú etiku a použiť nedovolené podporné prostriedky. Viac neargumentujem, zjazdovka sa mi aj tak zdá krátka a čas výšlapu k hornej stanici lanovky odhadujem na max pol hodinu. O 2 hodiny neskôr sme konečne na Magurke, kde má lanovka konečnú, krátko sa pokocháme výhľadmi na sever a valíme ďalej. Stúpame lesom k hornému vleku, kde sa napájame na modrú značku z Párnice. Traverzujeme severnou stranou Magury a hrebeňom pokračujeme do sedla Strungový príslop. Tu sa nám otvárajú nové a nepoznané výhľady na dominanty Malej Fatry Stoh a Rozsutec – v tejto časti sme po prvý krát. Zatiaľ čas neúprosne pokročil a tak sa vzdávame myšlienky na Osnicu. Natlačíme perníčky, zohrejeme sa čajom a pripravíme lyže na zostup. Letmý pohľad do mapy a je nám jasné, že dolu pofičíme najskôr lúkami popri salaši a neskôr lesnou zvážnicou končiacou až v Lučivnej.

strungovy_prislop

Sneh je celkom fajn, príjemný prašan sa len z času na čas zmení na zľadovatelú krustu, ale sklon svahu je mierny, takže nám to nespôsobuje väčšie problémy. Na konci lúky treba na lesnú cestu spraviť zopár oblúčikov v lese, na to však nie je dosť snehu a tak na tento krátky úsek berieme lyže na plecia. Po zvážnici opäť valíme na lyžiach, ani si nestihneme všimnúť, že snehu ubúda a pod lyžami to podozrivo iskrí. Že ho asi fakt nie je dosť, definitívne uznávam po Ajčinom salte hlavou vpred po nabehnutí na šuter, ktorý jej zanechal hlbokú jazvu na novej sklznici a podľa pohľadu v jej očiach asi aj na duši. Lyže putujú na batoh a my smutne v lyžiarkach dokončujeme výlet až na parkovisko. Fotky z výletu sú už tradične v GALÉRII.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *