Nedolezený Seeblick (Totes Gebirge)

Májové tri dni voľna sme sa tradične rozhodli stráviť lezením a keďže sme boli po zime už “fantasticky” rozlezení, povedali sme si že môžme skúsiť niečo dlhšie – napríklad 450 metrový Seeblick za 7 UIAA v Totes Gebirge. Jedná sa veľmi peknú a na rakúske pomery aj dlhú líniu v Trisselwande, v úchvatnom alpskom prostredí nad jazerom Altausseer See. Má 14 dĺžok (3, 3, 6-, 3, 6, 4, 6+, 4+, 6-, 5+, 6+, 7-, 7, 7) a celá je odistená nitmi, takže do cesty stačí sada expresiek, dvojičky laná a prilba.

Altausseer See v celej svojej kráse

Prepoveď počasia nebola ideálna a tak sme sa rozhodli, že cestou sa ešte zastavíme v Höllentali a v prípade intenzíveho dažďa zadrtíme v Adlitzi. Našťastie nám ale cez deň počasie celkom prialo a tak sme si mohli dať ako rozlez pred Seeblickom 6 dĺžkovú Via Helma na Wachthüttelturm-e. Do cesty sme si zobrali len jednoduché 60 metrové lano, 10 expresiek a prilbu. Prvé dve dĺžky (5-, 5) sú skôr na zahriatie a nerobili nám väčšie problémy. Dostali sme sa tak rýchlo do tretej dĺžky, v ktorej nás čakal kľúčový traverz za 7-. Ani ten však nie je príliž ťažký, preliezli sme ho obaja rýchlo, pekné kroky za dobré chyty. Štvrtá dĺžka je opäť len do počtu (5+), aj keď trošku zaskočila a priviedla nás do veľmi peknej piatej dĺžky – 30 metrovej 6+ky ponúkajúcej super vyrovnané lezenie. Na záver nás čakala ešte chytovitá špára za 6 a po približne 2 hodinách sme mali dolezené. Keďže počasie vyzearalo stále celkom optimisticky, šli sme si ešte zaliezť zopár jednodĺžok do sektoru Fuchslochgraben. Večer sa nám počasie už ale definitívne pokazilo a tak sme za dažďa rozložili stan na pakovisku v Kaiserbrunne a otvorili fľašu borovičky.

Via Helma a kľúčový previštek

Na druhý deň ráno nevyzeralo počasie o nič lepšie ako keď sme šli večer spať. Vstali sme až okolo obeda, pobalili veci a pomaly sa pobrali k jazeru Grundlsee, kde sme chceli prenocovať v kempe pri jazere. Jazero nás privítalo pekným počasím, Gasthaus aj tak otváral až o piatej, voľný čas sme teda využili prechádzkou k neďalekým skalám, ktoré sme si všimli už z kempu. Z diaľky vyzerali celkom chytovito tak sme pre istotu zobrali aj lano keby sa tam náhodou dalo liezť. Z výsledku sme boli príjemne prekvapení – stena sa volá Gössler Wand, má 200 metrov a nachádzajú sa tam 2 sektory, každý s asi desiatkou ciest. Jedna cesta dokonca vedie až na vrchol a je od bratov Huberovcov, zvyšok sú jednodĺžky do 30 metrov v obtiažnosti od 5 do 8-. Skala kde lezú Huberovci nemôže byť zlá a tak zatiaľ čo zvyšok zápasil s opicou z predchádzajúceho dňa, ja som si preliezol zopár ľahších ciest. Po hodinke som to zabalil a vyrazili sme späť do dediny na zaslúžené pivko. Večer sme ešte dorazili druhú flašu borovičky, nejaké pivá, okúpali sa v ľadovom jazere – skrátka pripravili na zajtrajší lezecký deň.

Trisselwand v rannom svetle

Ráno sme sa zobudili do jasného, slnečného dňa a tak nám nič nebránilo vyzdvihnúť si to, po čo sme sem prišli. K nástupu vedie pekná lesná cesta z parkoviska pred Gasthofom Tressensattel. Ten sa nachádza na kopci medzi jazerami Altausseer See a Grundlsee. Asi 100 metrov za hrádzou Grundlsee (smerom z Bad Aussee) treba odbočiť doľava do kopca a pokračovať stále po hlavnej ceste až na koniec asfaltky, kde sa nachádza malé parkovisko, z ktorého je už vidieť stenu. Okolo deviatej hodiny, po výdatných raňajkách sme konečne vyrazili po turistickej značke vedúcej na Trisselwand, z ktorej sme sa po pár minútach odpojili pri smerovníku s nápisom “Zum Trisselwandeinstieg”. Neznačená lesná cestička nás potom pohodlne priviedla až k stene. Bolo asi 10 hodín a my sme si naivne mysleli, že začíname liezť našu cestu, prvé dve dĺžky sú totiž trojkové traverzy s jednou skobou v strede. Stena je rozľahlá a my opakovane naliezame plní nádeje, že je to náš smer a následne sklamaní sa vraciame späť k nástupu. Po 2 hodinách blúdenia sme konečne našli líniu, neboli sme si istí či našu, ale boli sme v stave, keď nám to bolo jedno. Hodinky ukazovali skoro 12 hodín, fľaša vody, ktorá nám mala vydržať počas celého lezenia bola do polovice vypitá a do steny sa práve začalo opierať poludňajšie slnko.

Jeden z mnohých štandov v ceste

Opatrne sme sa začali prebíjať rozbitým terénom, skala bola zo začiatku dosť nekvalitná, drolivá, naviac sme si pomaly začali uvedomovať, že nelezieme našu líniu, dĺžky ani obtiažnosti vôbec nesedeli s nákresom. Moc sme to neriešili a postupovali sme ďalej s nádejou, že časom sa napojíme do správneho smeru. Po asi 10. dĺžkach začínalo lezenie pripomínať to, čo sme mali v našom nákrese, smola bola, že podľa topa sme boli len v 6. dĺžke. Čas pokročil, voda sa oteplila a skoro aj vypila, nič z toho nás však nerozhodilo a pokračovali sme neohrozene ďalej. Lezenie začalo byť konečne pekné, po kameňolome, ktorým sme liezli zo začiatku to bola zaslúžená odmena. Aj keď sme si to nepriznávali, začali sme byť príliš pomalí, striedanie na štande nám trvalo celú večnosť, nohy začínali byť z lezečiek úplne na kašu. Preliezli sme ďalšie štyri dĺžky za 6+, 4+, 6-, 5+ a o 17:30 sa pred nami objavili štyri záverečné a najťažšie dĺžky cesty. Pozreli sme sa na seba a aj bez slov pochopili, že pre dnešok je vymalované. S ťažkým srdcom sme sa rozhodli pre zlanenie. Na ďalší postup sme už nemali psychické ani fyzické sily.

Pekné platňové lezenie v Seeblicku

Ten kto už zlaňoval položenú platňu plnú vegetácie si asi vie predstaviť ako vyzerá zlanenie 300 metrov takéhoto terénu. O 21:00 sme boli späť na nástupe na pokraji síl, po viac než troch hodinách trápenia. Peťo od radosti začal jesť sneh a ja som z batoha vytiahol čelovku nech náš návrat späť k autu nie je až taký zúfalý. Topo máme zo stránky www.bergsteigen.at.

Nekonečné zlaňovanie skoro celou stenou